informácie čerpané zo zdroja: www.marianka.sk
Základné informácie:
Počet obyvateľov: 1100
Rozloha: 322 ha
Marianka / 220 m n.m./ sa nachádza 11 km severne od Bratislavy a 6 km juhovýchodne od Stupavy. Leží v mieste, kde sa Záhorská nížina stretáva so západným okrajom Malých Karpát. Marianka leží neďaleko Bratislavy, na severozápadnej hranici hlavného mesta. Je ľahko dostupná autom, pravidelnými linkami SAD, ale aj mestskou hromadnou dopravou spojenou s krátkou prechádzkou. Aktívni turisti radi Marianku navštevujú pešo alebo na bicykli.
Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku a prvé mariánske pútnické miesto v celom Uhorsku. Hoci dnes je veľa takých, ktorí nevedia o jej sláve, kedysi bola prinajmenšom rovnako slávna, ako rakúsky Mariazell alebo poľská Częstochowá. Prežila časy prvých zázrakov. Prestála aj chvíle, kedy sa krajinou preháňali Turci na koňoch a smrť bola rovnako blízko ako ráno. Hostila najslávnejších panovníkov a nedohľadné rady pútnikov. Dávala im silu, nádej aj rozhrešenie. Komunisti sa snažili vygumovať ju z mapy, ale duch miesta pretrval. Tak ako po stáročia – je tu pre všetkých, ktorí hľadajú, aj tých, čo už našli.
Obec Marianka a jej okolie ponúka svojim návštevníkom nemalé množstvo atrakcií. Sväté údolie - pútnické miesto - je svojim významom hlavným lákadlom pre turistov. Za čias Márie Terézie obec preslávil bridlicový lom, z ktorého výrobky sa využívali v celej monarchii. Svedkom pravekých dôb je nálezisko hradiska v blízkych lesoch.
Marianka je významným cieľom turistov a cykloturistov. Okolitá krajina ponúka množstvo atrakcií pre milovníkov prírody aj kultúrnych pamiatok. V obci sa stretávajú červená a modrá turistická značka po ktorých môžete podniknúť veľa zaujímavých výletov. Cez Marianku prechádzajú aj dve značkované cyklotrasy, vedúce po zaujímavých miestach Záhoria a Malých Karpát.
Okolie obce, jej kultúrne a prírodné zaujímavosti svojou pozoruhodnosťou nezaostávajú za Marianskymi pamiatkami. Počnúc prírodnými krásami a výletnými miestami malokarpatských lesov, cez zrúcaniny blízkeho pajštúnskeho hradu až po výstavné siene Stupavy predstavujú ideálnu náplň jednodňového výletu, ale aj dlhšieho pobytu v regióne. Všetky cesty vedú do ... Táto známa veta platí aj v prípade Marianky, pretože obec je položená v údolí Malých Karpát a hlavná cesta v nej končí.
Už archeologický výskum v rokoch 1986 - 1990 potvrdil, že Barania lúka nad Mariánkou bola osídlená už v praveku. Nad bývalým kameňolomom vedci odkryli praveké hradisko z mladšej doby bronzovej. Zlomky - napríklad úlomok železného noža - ktoré tu objavili, sú z obdobia 1200 až 1000 rokov pred našim letopočtom a patria do mladšej fázy velatickej kultúry. Hradisko bolo samostatnou opevnenou sídliskovou jednotkou. Malo pravdepodobne oválny pôdorys (asi 32 x 220 metrov), dvojetapové opevnenie a vstupnú bránu s valmi na oboch stranách zahnutými dovnútra. Staršie hradby zničil požiar. Najzachovalejšou časťou je val na východnej strane opevnenia. Na západnej strane je hradisko zničené. Zaujímavým objavom bol nález vymaľovanej dlážky.
Maria - Thall – Mariátal či Marianka bol schovaný v horách, ale aj tak bol niekoľkokrát vypálený a vydrancovaný. To, čo nezobrali Turci, pokradli žoldnierske vojská. Preto pavlínski mnísi vždy ochraňovali to najcennejšie. Svätá soška niekoľkokrát putovala do pajštúnskej pevnosti. Ale vždy keď Turci čo i len nakrátko odtiahli, prišlo na púť do Marianky aj 11.000 veriacich. Do Mariatálu prichádzalo stále viac pútnikov z rôznych kútov Európy. Kostol bol pre všetkých malý, preto v roku 1691 postavili kaplnku svätej Anny.
Blízkosť Bratislavy aj Viedne a premiestnenie sídla najvyššieho predstaveného rádu pavlínov prispeli k tomu, že Mariatál sa stal vyhľadávaným miestom. Neprichádzali len prostí ľudia, ale často ho navštevovali aj panovníci a vysokí cirkevní hodnostári. Okrem kráľov Ľudovíta I. z Anjou (1342-1382) a Žigmunda (1368-1437) medzi najčastejších návštevníkov Mariatálu patril cisár Leopold II. (1640-1705) a Jozef I. (1678-1711). Cisár Karol VI. (1685-1740) sa do Mariatálu vybral hneď po svojej korunovácii v roku 1712 v Prešporku. Dvakrát ho navštívila aj Mária Terézia (1717-1780) so synom Jozefom II. (1741-1790). Mariatál bol aj obľúbeným sobášnym miestom šľachticov z okolia. Bolo zvykom, že pri tej príležitosti dávali tálskej Panne Márii prstienky a zo svojich svadobných rób jej nechávali šiť šaty.
Kňazi presne evidovali nielen počet pútnikov, ale aj ich bydlisko. Od roku 1711 ich počet stále stúpal, v roku 1717 ich do Mariatálu prišlo 80000. Rekord zaznamenali v roku 1730, kedy k svätému prijímaniu na sviatok narodenia Panny Márie prišlo v jeden deň 50000 ľudí. Ešte koncom 19. storočia sem ročne prichádzalo 30000 veriacich a to nielen z okolia Bratislavy či Nitry, ale aj zo Žitného ostrova, Moravy a Rakúska.
Najťažšiu ranu utrpelo pútnické miesto dekrétom Jozefa II., ktorým zrušil v r. 1786 pavlínsky rád. Skončilo sa tým jeho 400-ročné pôsobenie v tomto mieste. Správu pútnického miesta potom vykonávali diecézni kňazi. Keď tureckí vojaci definitívne odtiahli a protihabsburské povstania boli potlačené, Mariatál bol zničený a kláštor chudobný. Od štedrých dobrodincov dostali mnísi do daru mlyn, polia aj vinohrady, mali dokonca vlastný pivovar. Rôzne súkromné aj kráľovské dary sú v historických knihách popísané na siedmich stranách. Najvzácnejším darom boli ostatky svätej Teodory, ktoré venoval v roku 1717 Fridrich z Hassie.
Mariatál onedlho začal prekvitať ako nikdy predtým. V údolí vyrástlo 6 marianských kaplniek, ktoré dodnes lemujú cestu od kostola k Svätej studni. Kostol narodenia Panny Márie bol zreštaurovaný v barokovom duchu. Stavali sa oltáre, pribudol nový organ a v roku 1730 zazneli na veži nové zvony. Leopold I. oslobodil obyvateľov obce Marianky od daní, aby mohli slúžiť jedine kultu mariánskemu. Za letné sídlo si kláštor roku 1711 zvolil Kristián August, kardinál, arcibiskup ostrihomský a prímas kráľovstva uhorského. V roku 1714 dal opraviť celý kláštor a pred kostolom postaviť sochu svätého Pavla.
Okolie Marianky bolo už v dávnej minulosti známe výskytom bridlice, ktorú hlavne miestni obyvatelia „lámali“ pre vlastnú potrebu, ako materiál na dlažby, obklady, oplotenia, oporné múriky alebo pre stavbu pivníc. Soška Panny Márie Tálenskej bola svedkom najväčšieho rozkvetu aj časov biedy a strachu Marianky. Prvým zázrakom bolo vyliečenie detí. Najstaršia legenda hovorí o krvilačnom zbojníkovi, ktorý vystrájal v tálenských lesoch. Narodila sa mu „dvojnásobná potvora, která ne člověku, ale k nerozumnému zvířeti podobná byla“. Zlý zbojník stíhaný trestom Božím však ďalej pokračuje vo svojich brutálnych činoch. Ale jeho žena sa vrúcne modlí, prosí o zmilovanie a je vyslyšaná. Zjavenie ju zavedie k prameňu, kde sa jej deti „po umytí na zdravé a radostné premenia“. Zvesť o čarovnej moci prameňa a milosrdenstve, cez neho zoslanom sa onedlho rozšírila po celej krajine. Celé zástupy slepých, chromých a nemocných úbožiakov sa s prosbami o vyslyšanie ponáhľali napiť a umyť vodou z požehnaného prameňa. Verili, že zázračná moc pochádza od Panny Márie, v litániách tiež nazývanej Prameňom milosti a Studničkou múdrosti.
Druhým zázrakom bolo nájdenie sošky Panny Márie Tálenskej. O jej pôvode legenda hovorí, že ju v roku 1030 z hruškového dreva vytesal zbožný pustovník žijúci v tunajších lesoch. Krátko po jej dokončení v Uhorsku nastali krvavé časy. Krajina sa zmietala v bojoch o trón a pohanskí jazdci nemilosrdne plienili všetko kresťanské. Pustovník sa rozhodol milostivú sošku zachrániť a ukryl ju v bútľavom strome. Roky do údolia za uzdravením prúdili ľudia zo všetkých strán, ale nik nevedel odkiaľ sa tieto zázraky berú. Až raz jeden slepý žobrák, ktorý sa vrúcne modlil v tálskom lese, začul hlas z neba. Ten mu prezradil, že ak si umyje oči v neďalekom lesnom prameni, stane sa zázrak. Len čo si žobrák umyl oči touto vodou, otvorili sa mu a začal vidieť. Z prameňa vybral sošku Panny Márie, ktorá tam ležala, nechal pre ňu zhotoviť drevený stĺp a k nemu postavil svätý obraz Panny Márie. Často sem potom chodieval a pred mariatálskou madonou sa modlil. Legendy sa nepovažujú za hodnoverný historický prameň, ale od roku 1661 existujú o mariatálskych zázrakoch v rukopisoch pavlínskych kňazov nespočetné záznamy.
Napríklad kniha Kummerova opisuje až 140 mimoriadnych udalostí od roku 1634 do roku 1730. Spomína tu konkrétne príbehy o tom , ako „slepí od narodenia zrak dostávajú, iným slepým sa zrak navracia, krvotok sa zastavuje, reumatici sa uzdravujú, šľakom porazení sa uzdravujú a rozumu zbavení k sebe prichádzajú“. O nezvyčajných prípadoch nehovoria, len svedomité záznamy pavlínov, ale aj stovky drahých a chudobnejších darov, ktoré pútnici prinášali za vypočuté prosby na oltár Tálenskej Panne Márii. Na jednom z darov bol zaznamenaný tento príbeh z roku 1842.
V rakúskom Lommersdorfe ranila jedného mladého človeka dvakrát za sebou mŕtvica. Pravú stranu tela mal celkom ochrnutú a podľa lekárov boli „dni jeho života zrátané“. Odborníci si rady nevedeli a tak sa jeho sestra vybrala na púť do Mariatálu. Vrúcne sa modlila a keď o pol desiatej zapálila v kostole prvú sviecu, bola jej modlitba vypočutá a a brat zázračne vyzdravel. Väčšina z darov bola za tie roky rozkradnutá alebo zničená a dnes už zostalo iba nepatrné torzo. Pri lurdskej jaskyni na úpätí kopca je však obložená desiatkami tabuliek z najnovších čias, od tých, ktorí prosili a boli vyslišaní.
Marianka - je najstaršie pútnické miesto na Slovensku, jeho pôvod a história je sčasti zahalená legendami. Historici rádu pavlínov, ktorý toto miesto spravoval zapísali ústne tradovanú legendu o pustovníkovi, ktorý žil v tomto údolí a z hruškového dreva si vytesal sošku Panny Márie (podľa pavlína Ľudovíta Kummera to bolo v roku 1030). Počas nepokojov, ktoré nastali v Uhorsku po smrti kráľa Štefana, pustovník musel zo svojho miesta utiecť. Sošku skryl do bútľavého stromu. Našla sa o niekoľko desaťročí neskôr. Spôsob ako sa soška našla je tiež zahalený. Najznámejšie tradovaná legenda hovorí, že v údolí žil zbojník, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti. Keď to nešťastný otec videl, sľúbil že napraví svoj život a dal sa na pokánie. Vo sne sa mu vraj zjavila Matka Božia a ukázala mu miesto, kde má kopať v zemi, nájsť tam sošku a pod ňou prameň. Ak vo vode prameňa vykúpe deti, budú zdravé. Tak sa aj stalo a bývalý zbojník zasvätil po tejto udalosti svoj život Božej službe.
História pútnického miesta sa začína písať od roku 1377, keď sa tu zastavil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, z rodu Anjou. On položil základný kameň kostola a zveril správu pútnického miesta rádu Pavlínov. V roku 1380, keď bol kostol dostavaný, ten istý kráľ slávnostne preniesol milostivú sošku na hlavný oltár. Kostol Narodenia Panny Márie je pôvodne gotický. Gotickú konštrukciu si aj zachoval. Koncom sedemnásteho storočia bol na náklady cisára Leopolda I. rekonštruovaný v barokovom slohu. Z tohto obdobia pochádzajú štuky, maľby, ozdoby a bočné oltáre, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola. Aj presbytérium bolo prestavané v barokovom štýle, ale koncom devätnásteho storočia (1877) bolo regotizované. Z tohto obdobia pochádza neogotický hlavný oltár, bočný oltár Božského Srdca Ježišovho a vitráže v oknách kostola. Väčšina architektonických pamiatok v mariánskom údolí pochádza z obdobia baroka. Lurdská jaskyňa a krížová cesta boli postavené v prvej polovici dvadsiateho storočia.
Rád sv. pavlínov spravoval pútnické miesto od spomínaného roku 1377 do roku 1786. Na tomto mieste zažil slávny rozkvet ale aj úpadok a zánik. Od šestnásteho storočia sídlil v Marianke generálny predstavený rádu a pavlíni tu mali aj teologické štúdium. Generálny predstavený mal právo udeľovať doktorát teológie.
V roku 1786 Jozef II. zrušil okrem iných aj rád pavlínov a tak Marianku dlhé roky spravoval diecézny klérus. Kláštor neskôr kúpil knieža Schwarzenberg z Orlíka nad Vltavou, ktorý ho prestaval v klasicistickom štýle na poľovnícky zámoček. Z kláštora sa stal kaštieľ, ktorý vlastnilo viacero grófskych rodín. Od roku 1927 - 1950 pútnické miesto spravuje Kongregácia bratov tešiteľov, ktorá vznikla v roku 1922. V roku 1936 dali tešitelia postaviť krížovú cestu so sochami v životnej veľkosti. V roku 1950 bola kongregácia násilne zlikvidovaná spolu s ostatnými rehoľami na Slovensku, ale od roku 1990 sa znova ujala správy Marianky. Tešitelia zrekonštruovali kostol a bývalý pavlínsky kláštor (kaštieľ), ktorý slúži ako pútnický a exercičný dom. V súčasnosti v Marianke sídli generálny predstavený Kongregácie tešiteľov.
Keď kráľ Ľudovít I. z Anjou prvýkrát prišiel na toto miesto bolo tu len zopár pustovníckych chalúp. Dal tu postaviť kostol, ktorý daroval rádu pavlínov. V darovacej listine je prvá písomná zmienka o „kraji nazývanom Thall, pod zámkom znaným Porusthia” (Pajštún). V 15. a 16. storočí sa v pavlínskych písomnostiach používal názov Thall.
Podľa záznamov matriky zo 17. storočia a privilégia vydaného Leopoldom I. v roku 1691 už používali aj názov Maria Thall a Marjanka. Mariatál pritom označoval pútnické miesto a niekoľko domov so služobníctvom kláštora a Marjanka bolo meno priľahlej dedinky. V prvom publikovanom súpise obcí z celého územia Slovenska z r. 1773 sa názov obce uvádza po slovensky Marianka, po latinsky Vallis Mariana a po nemecky Maria - Thall. V ďalšom súpise obcí z r. 1786 ako Marienthal, Vallis Mariana a Marianky. Názov obce sa menil nasledovne : 1808 Marienthal, Vallis Mariana, Mařiánka, Maryánka, 1863-1913 Máriavölgy, 1920 Marianské Údolie, Mariatal, 1927-1979 Marianka, 1979-1993 Mariánka. Od r. 1993 je názov obce Marianka.
Počiatky histórie ťažby bridlice v Marianke siahajú už do 17. storočia, keď sa hovorí o „baniach na rudu“. Miestom, kde sa neskôr priemyselným spôsobom ťažila a priamo na mieste spracovávala bridlica na rôzne výrobky, bola tzv. „šifrová jama“ – obr. a jej najbližšie okolie. Toto miesto sa nachádzalo v severovýchodnej časti obce a bolo už predtým známe miestnym obyvateľom pre povrchovú príležitostnú „ťažbu“ bridlice. Pomenovanie "šifrová jama" ( ťažobná jama ) vzniklo tým, že z pôvodného povrchového lámania bridlice sa vytvárala jama, ktorá sa postupne prehlbovala. Z jamy sa razili aj horizontálne štôlne, ktorými sa vyhľadávala kvalitnejšia bridlica. Hlavná odvodňovacia štôlňa v roku 1898 dosiahla dĺžku až 750 metrov!
Na jar roku 1865 mala hĺbku 15 až 30 klafterov, šírku 25 a dĺžku 50 klafterov. Miera, označovaná ako klafter bola viedenská siaha. Bolo to cca 189 cm, teda rozmery lomovej jamy boli nasledovné a zároveň aj úctyhodné: hlboká bola od 28,5 m do 58 m, široká asi 48 m a dlhá 95 m! Svojimi rozmermi v tých rokoch predčila moravské i sliezske lomy.
V jej blízkosti roku 1859 francúzsky finančník Eugéne Bontoux založil na tú dobu moderný podnik s plynulým tokom materiálu od ťažby suroviny po balenie a expedíciu. Bol to prvý podnik toho druhu v rakúskej monarchii, ktorý dobrou kvalitou tovaru úspešne konkuroval stredonemeckým podnikom.V sezóne podnik zamestnával pri ťažbe a spracovávaní suroviny až 200 ľudí! Modernými technickými zariadeniami sa ťažila bridlica a v dielňach ju po viac ako štyridsať rokov desiatky robotníkov spracovávali na výrobky, ktoré preslávili obec nielen v Európe, ale aj v Amerike a Oriente.
Na začiatku bol podnik zameraný hlavne na výrobu strešnej krytiny. Najkvalitnejšiu surovinu približne od roku 1863 začal podnik spracovávať na náročnejší a drahší výrobok, ktorý sa na dlhé roky stal jej hlavným produktom - školské bridlicové písacie tabuľky, ktorých sa počas existencie podniku vyrobilo niekoľko desiatok miliónov kusov! Z najkvalitnejšej suroviny sa vyrábali starostlivým hladením veľké podkladové dosky na biliardové stoly, platne na krajčírske stoly, ktoré sa vyvážali najmä do Anglicka a Francúzska. Dokladom vysokokvalitnej práce podniku bolo ocenenie jej výrobkov - striebornou medailou - na IV. svetovej výstave v Paríži v roku 1867!
Kvalitná surovina a vyspelé spracovanie zaručovali podniku prosperitu na niekoľko desaťročí. Prišiel čas papierových zošitov „eternitových“ krytín. Poslednú "ranu" zasadila podniku prvá svetová vojna. Stavebný ruch utíchol a podnik sa zastavil.
informácie čerpané zo zdroja: www.marianka.sk